Dr. Maria Montessori sa narodila 31. augusta 1870. Stala sa jednou z prvých lekárskych špecialistov v Taliansku. Bola všestrannou osobnosťou – pedagogičkou, lekárkou, filozofkou a vedkyňou, ktorá sa špecializovala na nervové choroby a pracovala v psychiatrickej liečebni. Tu si prvýkrát všimla, že deti majú silnú túžbu pracovať rukami, čo ju postupne priviedlo k tomu, aby sa začala zaoberať výlučne vzdelávaním detí.

 S mentálne postihnutými deťmi trávila veľa hodín a pripravovala pre ne materiály, aby sa naučili čítať a písať. Jej študenti dosahovali na štátnych skúškach výsledky nad národným štandardom, čo jej ukázalo, že tradičné školy často nedokážu adekvátne rozvíjať potenciál detí.

V roku 1907 otvorila Mária Montessori prvú Casa dei Bambini (Dom detí) v rímskej štvrti San Lorenzo, kde sa starala o deti vo veku 2 – 6 rokov zo sociálne slabších vrstiev. Tento projekt začal ako výsledok ponuky riaditeľa stavebnej spoločnosti, ktorý jej umožnil zriadiť dom detí v nových nájomných domoch pre deti pracujúcich rodičov.

Mária Montessori poskytla deťom činnosti z praktického života a senzomotorické aktivity. Výsledky prekonali všetky očakávania – deti, ktoré predtým prejavovali mrzutosť, apatiu alebo rebelantstvo, sa začali zaujímať o činnosti, upokojili sa a ich sociálne správanie sa zlepšilo. S nezvyčajným zaujatím opakovali činnosť niekoľkokrát za sebou, potom pomôcku odniesli na miesto. Ako sa prehlbovala ich sústredenosť, začalo sa meniť aj ich sociálne správanie, boli družné a priateľsky naladené. Rozvíjala sa ich osobnosť, začali prejavovať mimoriadne chápanie, aktivitu, trpezlivosť, vytrvalosť, poriadkumilovnosť, sebadôveru, boli šťastné a pokojné. Nebolo to však „učenie“, čo spôsobilo takú zmenu. V prostredí, v ktorom sa slobodne rozvíjal ich duch, začali sa prejavovať ich prirodzené vlastnosti. Objavila, že „edukácia nie je niečo, čo robí učiteľ, ale je to prirodzený proces, ktorý sa spontánne rozvíja v každej ľudskej bytosti.“

Dieťa sa neučí počúvaním učiteľa, ale prostredníctvom vlastnej skúsenosti.“ Výsledky experimentu v prvom Dome detí vyvolali rozruch a spôsobili revolučné zmeny v postoji k dieťaťu a v názoroch na výchovu a vzdelávanie. Niekoľko mesiacov po otvorení Domu detí začali prichádzať návštevy z celého sveta, aby sa na vlastné oči presvedčili o úspechoch Dr. Montessori.

Na základe svojich objavov a praxe vypracovala Mária Montessori pedagogickú metodiku, ktorá využíva špeciálne učebné pomôcky a vytvára vhodné prostredie na podporu prirodzeného záujmu dieťaťa, rozvoj jeho pracovných návykov a vlastného úsudku.

V roku 1911 sa Mária Montessori vzdala lekárskej praxe a začala sa plne venovať šíreniu svojej metódy. Jej prístup bol zavedený v školách v Taliansku, Švajčiarsku, Anglicku a Argentíne a modelové školy boli otvorené v Paríži, New Yorku a Bostone. V roku 1913 absolvovala svoj prvý medzinárodný výcvikový kurz v Ríme, kde prednášala učiteľom a lekárom z celého sveta.

Počas svojho života Mária Montessori rozšírila svoj prístup na deti všetkých vekových kategórií, od tehotenstva až po 18 rokov. Maria Montessori a jej rodina založili asociáciu Montessori Internationale (AMI), aby zachovali integritu metódy Montessori. AMI celosvetovo stále dodržiava najvyššie štandardy Montessori vzdelávania.

Montessori vzdelávanie je dnes jednou z najpopulárnejších vzdelávacích metód, používanou v približne 25 000 školách v 144 krajinách a overenou viac ako 100 rokmi praxe. Dr.

 Mária Montessori nám pripomína dôležitosť pozorovania detí, pristupovania k nim s dôverou, rešpektom a láskou a poskytovania príležitostí na ich prirodzený vývoj, pričom môžeme s úžasom sledovať, čo všetko môžu dosiahnuť bez zásahu z našej strany.

Hlavné myšlienky Montessori pedagogiky:

• Dieťa je tvorcom seba samého – aj keď sa vyvíja v kontakte s prostredím, z ktorého čerpá podnety, ovplyvňujú ho ľudia z blízkeho okolia, napriek tomu iba ono samo určuje, ktoré podnety, akým spôsobom a kedy ovplyvnia jeho konanie.
• Pomôž mi, aby som to dokázal sám/sama – táto prosba, s ktorou sa malé dievča obrátilo na Máriu Montessori, sa stala hlavným krédom jej pedagogiky. Úlohou dospelých je to, aby dieťa vlastnými silami a svojím tempom získavalo nové vedomosti a zručnosti a aby vyrastalo do sveta, ktorý ho obklopuje.
• Ruka je nástrojom ducha. Práca rukou je základom pochopenia vecí, javov, rozvoja myslenia a reči – dôraz sa kladie na spojenie telesnej a duševnej aktivity. Je potrebné vychádzať z konkrétneho poznania a manipulácie s vecami.
• Rešpektovanie senzitívnych (citlivých) období – obdobie, v ktorom je dieťa osobitne citlivé a akoby pripravené na získavanie určitých zručností. Ak sa takéto obdobie nevyužije, senzitivita zaniká.
• Slobodná voľba práce – dieťa samo rozhoduje, čo bude robiť, s kým bude pracovať a ako dlho bude pracovať.
• Pripravené prostredie – pracovné miesto, pomôcky, predmety na manipuláciu je potrebné usporiadať tak, aby umožňovali osvojenie nových poznatkov samostatne, bez vonkajšej pomoci.
• Polarizácia pozornosti – dieťa je schopné sústrediť sa intenzívne a dlhodobo na prácu, ktorá ho zaujme. Polarizácia pozornosti je základom učenia.
• Celostné učenie – vzájomné pôsobenie telesnej a duševnej aktivity sa musí premietať aj do procesu učenia.

Vzdelávací systém Márie Montessori vychádza z potrieb dieťaťa, učí ho rozvíjať jeho prirodzené schopnosti a zmyslové vnímanie. Je výsledkom dlhoročného hľadania a overovania metód vzdelávania malých detí v predškolských zariadeniach, v školách, ale aj v rodinách. Upozorňuje rodičov na závažnosť ich poslania. Spolupráca medzi škôlkou, školou a rodinou by mala viesť k podporovaniu individuality dieťaťa a jeho práv. Láskyplným a rešpektujúcim prístupom k dieťaťu môžu kladne ovplyvniť život celej spoločnosti.